Arabské obliehanie Ríma v roku 846

Malé ohliadnutie do histórie.

Veľa ľudí vie o udalostiach obliehania Viedne Turkami v rokoch 1529  a 1683  , kedy sa doslova rozhodovalo o budúcnosti Európy.

Omnoho menej ľudí vie, že arabské moslimské vojská stáli kedysi aj pred bránami Ríma.

 

Historický kontext:

809: Muslimský útok na Sardinii a jižní Itálii.

831: Muslimové dobývají Palermo (Sicílie), nájezdy na jižní Itálii.

837: Dobytí Sicílie, útoky na Korsiku, Itálii, Francii

846: Vydrancování města Řím, vykradena bazilika svatého Petra.

————————————

Arabské obliehanie Ríma

V roku 846 došlo k arabskému útoku na Rím. Saracénski jazdci vydrancovali okrajové časti Ríma, dobyli Baziliku svätého Petra a Baziliku sv. Pavla za hradbami, ale vďaka Aureliánovým hradbám sa im nepodarilo dostať až priamo do mesta.

Historické pozadie

V roku 820 Aghlabidovia z Ifriqiye (v stredoveku známi pod názvom Saracéni), začali s dobývaním Sicílie.

V roku 830 saracénski piráti zdevastovali osídlenú oblasť Campagna Romana  , pričom sa dostali až k bazilikám sv. Petra a sv. Paula a prenikli do osady Subiaco , ktorú zničili spolu s jej kláštorom.

V roku 842 sa Arabi zaútočili na ostrov Ponza, ale boli odrazení spojeným loďstvom Neapola a Gaety. Avšak v tom istom roku sa im podarilo získať mesto Messina na Sicíli.

Približne v tej dobe Radelchis I. z Beneventa a Siconulf zo Salerna medzi sebou bojovali v občianskej vojne. Napriek pretrvávajúcemu nebezpečenstvu zo strany Saracénov, začali najímať do svojich služieb arabských žoldnierov. Pravdepodobne počas týchto žoldnierskych služieb sa Saracéni dozvedeli o bohatstvách Ríma.

Útok na Rím

V noci medzi 24. a 25. augustom roku 846 sa saracénski piráti vylodili v meste Ostia, pričom úplne zlikvidovali obrannú posádku v Nova Ostia a vydrancovali susedné mesto Portus.

Pápežská kronika informuje o tom, že armáda Saracénov bola hrozivá, pozostávajúca z 11 000 mužov, 500 koňov a 73 lodí.

Po obsadení Ostie Arabi vyrazili pozdĺž Tiberu a po cestách Via Ostiensis a Via Portuense smerom na Rím, zatiaľ čo rímska armáda v zhone ustupovala do bezpečia za hradbami mesta.

V rovnakom čase sa ďalšie arabské sily vylodili v Centumcellae , obsadili ho a následne pochodovali smerom na Rím.

Arabskí útočníci mali podľa všetkého veľmi dobré znalosti o mimoriadnom bohatstve Ríma. Niektoré baziliky, ako napríklad bazilika sv. Petra a bazilika sv. Pavla za hradbami, sa nachádzali za Aureliánskymi hradbami a predstavovali ľahké ciele. Boli “vrchovato plné drahých liturgických nádob a zdobených relikviárov opatrujúcich všetky nedávno nazhromaždené relikvie” . Najcennejšou z nich bol zlatý kríž vztýčený nad údajným hrobom Petra, takzvaný Pharum Hadriani a strieborný stôl darovaný kostolu Karolom Veľkým a vyzdobený zástupcami z Konštantinopolu.

Nájazdníci vydrancovali okolie Ríma a tieto dve posvätné miesta. Vtedajší historici veria, že útočníci presne vedeli, kde hľadať tie najcennejšie poklady.

Žiaden z dobových záznamov nenaznačuje, že by sa Arabi pokúšali preniknúť do mesta, ale je možné, že Rimania bránili hradby mesta. Poblíž Baziliky sv. Petra sa neúspešne pokúšali saracénskym útočníkom vzdorovať členovia Vatikánskej scholae , zložení z cudzineckých dobrovoľníkov Sasov, Longobardov, Frízov a Frankov. Jednalo sa o pomocnú jednotku z cudzincov žijúcich v Ríme, hlavne pútnikov a obchodníkov, nie profesionálnych vojakov.

Následne sa skupiny nájazdníkov vybrali po súši na juh a snažili sa drancovať významné mestá a kláštory, ktoré mali po ceste. Pozdĺž pobrežia ich sprevádzalo loďstvo, ktoré nieslo ulúpenú korisť.

Na svojej ceste z Ríma vydrancovali a vypálili mesto Fondi. Potom sa utáborili poblíž mesta Gaeta/Caieta, kde došlo v novembri k stretu s armádou Frankského kráľa Lothara, ktorá však bola porazená. Po porážke Frankov Saracéni vydrancovali a vypálili Kostol sv. Andrea a potom o pár kilometrov ďalej neďaleký Albianus. Dobové zdroje udávajú, že časť saracénskej armády sa vydala do vnútrozemia vydrancovať kláštor Montecassino, ale neuspeli kvôli rozvodnenej rieke, ktorá im znemožnila prístup.

Správy udávajú, že z vydrancovaných miest si saracéni odvážali domov do otroctva zajatcov.

Medzitým Longobardská armáda pod vedením vojvodu Guy I. Spoletského prichádzajúca zo Spoleta napadla Arabov zamestnaných korisťou a zajatcami. Prenasledovali časť moslimov až do Centumcellae, zatiaľ čo druhá skupina sa pokúšala dostať do Misenua po súši.

Saracénom sa napokon podarilo úspešne nalodiť, ale počas cesty domov ich lode zasiahla náhla búrka a mnohé ich lode zničila. Na breh bolo vyplavených mnoho tiel ovešaných klenotmi, vďaka čomu sa niektoré ulúpené klenoty podarilo zachrániť.

Dôsledky

Krátko po skončení obliehania pápež Leo IV dal postaviť mohutné hradby na pravom brehu Tiberu, aby ochránil Kostol sv. Petra. Ohraničené územie, bránené Anjelským Hradom, bolo pomenované po pápežovi Leonské mesto a bolo vnímané ako samostatné mesto s vlastnou administratívou. Znovu sa pripojilo k Rímu až v 16. storočí.

V roku 849 bol odrazený ďalší arabský útok proti rímskemu prístavu Ostia . Od tej doby už mesto nikdy viac nebolo napadnuté arabskou flotilou.

Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Arab_raid_against_Rome , rozšírené o informácie z ďalších podrobného článku: Lankila, Tommi P. (2013). “The Saracen Raid of Rome in 846: An Example of Maritime Ghazw

Bitka o Ostiu v roku 849

O dva roky neskôr sa Saracéni pokúsili zopakovať útok proti Rímu, ale medzičasom sa situácia v krajine zmenila. Uvedomujúc si vážnosť hrozby saracénskych útokov, dal Pápež Leo IV v rýchlosti opraviť Aureliánske hradby okolo Ríma. Mestá Neapol, Amalfi a Gaeta vytvorili spolu s pápežským štátom spoločnú námornú alianciu.

Bitka

Začiatkom roku 849 dorazila do Ríma správa, že poblíž Sardínie sa nachádza veľké množstvo Saracénskych lodí. Kresťanská armáda, vedená Cézarom Neapolským, synom Sergiusa I. Neapolského, sa zhromaždila v prístave čerstvo opevneného mesta Ostia. Po tom, čo sa objavili pirátske lode, otvorili boj neapolské galéry.

Tentoraz počasie Saracénom absolútne neprialo. Počas námornej bitky vietor rozohnal ich lode, mnohé sa potopili, ďalšie boli zničené na mori a preživší nájazdníci boli zajatí alebo zabití, keď sa dostali na breh. Zajatci, ktorí neboli popravení, boli použití ako otroci pri budovaní Leonských hradieb, ktorými sa ešte viac posilnila obrana Ríma.

Dôsleky

Zajatci zajatí po bitke boli použití ako otroci pri výstavbe Leonského múra, ktorý mal do budúcnosti chrániť Vatikánsky pahorok pred podobnými útokmi.

Bitka pomohla kresťanským štátom stredného a južného Talianska zjednotiť sa proti arabskému nebezpečenstvu, čo neskôr prispelo k vyhnaniu Arabov z Talianska.

zdroj: https://de.wikipedia.org/wiki/Seeschlacht_von_Ostia a podrobný článok k celej udalosti: Lankila, Tommi P. (2013). “The Saracen Raid of Rome in 846: An Example of Maritime Ghazw“.

 

———————————-

História Islamu v južnom Taliansku

(dávam iba výrazne skrátenú verziu pôvodného textu)

Prvé islamské útoky na Sicíliu (652-827)

Prvé útoky islamských lodí na Sicíliu, ktorá bola v tej dobe súčasťou Byzantskej ríše, sa odohrali v roku 652 zo strany Rashidunského kalifátu Uthmana. Títo arabskí mudžahedíni boli vedení správcom Sýrie, Muawiyahom I, a zostali na ostrove po dobu niekoľkých rokov. Olympius, byzantský exchar z Ravenny dorazil na Sicíliu vyhnať útočníkov, ale neuspel. Krátko nato sa Arabi vrátili do Sýrie, po tom čo nazbierali dostatočne veľkú korisť.

Druhá arabská výprava na Sicíliu sa odohrala v roku 669. Tentoraz zaútočila na ostrov mohutná ničivá sila 200 lodí z Alexandrie. Dobyli Syrakúzy na Sicílii a  po mesiaci rabovania sa vrátili do Egypta.

Po tom, čo moslimovia dobyli v Afrike oblasť Magrebu (ukončené okolo roku 700), sa útoky muslimských flotíl opakovali v rokoch 703, 728, 729, 730, 731, 733 a 734. Posledné dva arabské útoky sa stretli s pomerne výrazným byzantským odporom.

Prvá skutočne dobyvateľská výprava začala v roku 740. V tom roku Habib ibn Abi Obeida al-Fihri, ktorý sa zúčastnil útoku v roku 728, úspešne dobyl a obsadil Syrakúzy. Aj keď mal možnosť obsadiť celý ostrov, expedícia sa musela predčasne vrátiť do Tuniska kvôli vypuknutiu povstania berberov.

Druhý útok v roku 752 bol zameraný výlučne na znovudobytie Syrakúz.

V roku 805 podpísala Sicíia dočasné 10-ročné prímerie s Ibrahimom I ibn al-Aghlabom, Emírom z Ifriqiye. To však nezabránilo moslimským flotilám z iných oblastí Afriky a Španielska, aby v rokoch 806-821 nezaútočili na Sardíniu a Korziku.

V roku 812, Ibrahimov syn Abdallah I., poslal invázne sily na dobytie Sicílie. Jeho lode boli cestou napadnuté loďstvom Gaety a Amalfi a neskôr vo výraznom počte zničené búrkou. Napriek tomu sa mu podarilo dobyť ostrov Lampedusa a vyplieniť ostrovy Ponza a Ischia v Tyrhénskom mori.

Ďalšia zmluva medzi novým patriarchom Gregoriusom a emírom dohodla voľný obchod medzi južným Talianskom a Ifreqiyou.

Ďalší pokus o útok prebehol v roku 819. Od tej doby až do roku 827 neboli spomínané žiadne moslimské útoky na Sicíliu.

Moslimská vláda nad Sicíliou

V roku 827 začína moslimská kampaň za dobytie celej Sicílie. Boje s byzantskými vojskami so striedavými úspechmi trvali 75 rokov, až do roku 902, kedy padlo do moslimských rúk posledné sicílske mesto Taormina. Celá Sicília sa tak dostala pod vládu africkej dynastie Aghlabidovcov.

Kresťanská populácia dobytého územia bola prinútená žiť ako dhimmi (platiť moslimom pravidelné výkupné) alebo boli nútení konvertovať na islam.

V období 909-965 na Sicílii bola africká dynastia Aghlabidovcov nahradená Fatimidským kalifátom Ismaili Shi’i dynastie.

V období rokov 965-1091 Sicília funguje ako nezávislý Sicílsky Emirát.

V rokoch 1037-1061 dochádza k úpadku emirátu a k opakovaným vojenským stretom s byzantskou ríšou.

V rokoch 1060-1091 prebieha postupné dobýjanie Sicílie byzantskými a normanskými vojskami, nasledované povstaním porobeného kresťanského obyvateľstva. V roku 1061 je dobytá Messina, v roku 1072 Palermo. Strata dôležitých prístavov oslabila moslimskú moc nad ostrovom. V roku 1091 je porazená posledná bašta Arabov na Sicílii.

Po úplnom ovládnutí ostrova normanskými vojskami moslimská populácia pretrvávala na ostrove ešte ďalšie storočie, so sporadickými moslimskými povstaniami a následnými represiami. Konflikty napokon vyústili do vyhostenia sicílskych moslimov do talianskeho regiónu Lucera. Lucera sa na ďalších 60 rokov stala poslednou baštou islamu v Taliansku. V roku 1300 bola Lucera dobytá kresťanskými vojskami a moslimské obyvateľstvo bolo z Talianska úplne vyhnané. Mnohí našli azyl v Albánsku na druhej strane Jadranského mora.

Invázia Osmanskej ríše

V roku 1480 osmanská turecká flotila zaútočila na juhotalianske mesto Otranto, pristála poblíž mesta a obsadila ho spolu s jeho pevnosťou. Pápež sixtus IV vyzval na križiacku výpravu, bolo zostavené veľké vojsko pod vedením Ferdinanda I. Neapolského, spolu s vojskami uhorského kráľa Mateja Korvína. Neapolské vojská sa stretli s Turkami v roku 1481, kompletne ich zlikvidovali a znovuzískali Otranto.

Osmanské výpady na južné a východné pobrežie Talianska však pretrvávali až do 17. storočia. V roku 1548 boli napadnuté mestá Pozzuoli a Castelamare v Neapolskom zálive, v roku 1544 Ischia, v roku 1594 Reggio v Kalábrii (zničená katadrála), v rokoch 1554, 1560 a 1620 napadnuté a vydrancované mestá Vieste a Vasto Manredonia.

Stručne spracované podľa zdroja: https://en.wikipedia.org/wiki/History_of_Islam_in_southern_Italy

——————————————————–

Užitočné súvisiace texty:

Prednáška Dr. Billa Warnera na tému histórie expanzie islamu, o džiháde, o násilnej povahe islamu, ktorá vyplýva priamo z jeho podstaty, o trpezlivosti islamu pri dobývaní sveta, kedy sú ochotní 700 rokov znova a znova skúšať dobyť určité územie. O tom, že prvým krokom k džihádu je imigrácia, dobrovoľne tolerovaná daným územím. O zničujúcom vplyve islamu na antickú kultúru (grécka a byzatnská kultúra bola prakticky zničená, podobne boli decimované východné kultúry budhizmu a hinduizmu). Turecko a severná afrika boli pred príchodom moslimov pôvodne kresťanské krajiny. Perzia pred útokom moslimov bola kresťansko-zoroastrická, po útoku moslimov sa stala čisto islamská… A mnoho iného. V závere prednášky popisuje, že téma násilného islamu je z nejakého dôvodu po celom svete tabu, či sa jedná o USA, Európu alebo iné krajiny a že svetové špičky z nepochopiteľných príčin islam ospravedlňujú. Tiež hovorí, že akákoľvek snaha o prezentovanie reálnych faktov o islame končí nadávkami, vyhrážkami a nálepkami typu Ku-Klux-Klan, islamofób, extrémista, nacista…

https://www.youtube.com/watch?v=2i4whA22k2E

Byly křížové výpravy jen křesťanskou agresí? Rozsah mohutnej moslimskej invázie do Európy v 7.-10. storočí a umiestnenie križiackych výprad do historického kontextu tejto doby:

http://eurabia.parlamentnilisty.cz/articles/3920-byly-krizove-vypravy-jen-krestanskou-agresi-.aspx

Advertisements
This entry was posted in História, Nemecko a imigračná vlna. Bookmark the permalink.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s