História pobaltských republík a ich problematického vzťahu k Rusku

Vzhľadom na to, že toto nebola téma, ktorá by sa bežne vyučovala na hodinách dejepisu, väčšine ľudí nie sú zrejmé historické vzťahy medzi Pobaltskými republikami, Fínskom, Ukrajinou a Ruskom a preto je ťažké pochopiť kontext sporov, ktoré tam stále pretrvávajú.

Nasledujúci text je mimoriadne zostručnený výber tých najdôležitejších faktov z wikipédie. V prípade nejasností doporučujem pozrieť detaily priamo na wikipédii. Text som sa snažil písať čo najneutrálnejšie, bez toho, aby som fandil ktorejkoľvek strane.

.

Litva

Samostatný litovský štát vznikol v 13. storočí zahŕňajúc územie dnešnej Litvy a polovice Bieloruska.

V 14. storočí existovalo Litovské veľkokniežatsvo, ktoré predstavovalo najväčší územný rozsah Litvy, zahŕňajúc územie Bieloruska, väčšinu územia Ukrajiny, časť územia Ruska a Poľska.

V nasledujúcom období prebiehalo dlhodobé súperenie so susedným Ruskom. V záujme posilnenia svojho medzinárodného postavenia došlo v roku 1569 k vzniku Poľsko-litovskej únie. V štáte mali väčší vplyv Poliaci.

Poľsko-litovská únia počas svojej existencie čelila početným vojenským konfliktom zo strany Švédska, Pruska, Rakúska a Ruska.

V rokoch 1772, 1793 a 1795 po sérii porážok bolo územie Poľsko-litovskej únie rozdelené medzi Rusko, Prusko a Rakúsko. Väčšiu časť územia Litvy získalo Rusko, menšia časť pripadla Prusku.

Nasledujúce storočie bola Litva súčasťou Ruského impéria. V 19.storočí prebiehali po celej Európe vrátame Litvy hnutia za národné obrodenie a snahy o nezávislosť, čo viedlo v protireakcii k výraznému národnostnému útlaku vrátane zákazu vydávania kníh v litovštine.

Počas prvej svetovej vojny bolo územie Litvy zabrané Nemeckom. Zvažovalo sa vytvorenie samostatného litovského štátu s bábkovou vládou podriadenou Nemecku s možnosťou neskoršieho pripojenia k Nemeckej ríši. Týmto spôsobom bola koncom roku 1917 vyhlásená nezávislosť Litvy pod ochranou nemeckého protektorátu.

Po definitívnej porážke Nemecka spolu so sťahovaním nemeckých armád bola koncom roka 1918 značná časť územia Litvy obsadená Červenou armádou bolševikov. V roku 1919 litovská armáda prešla do protiútoku a po vyhnatí ruských vojsk vyhlásila krajina znovu nezávislosť.

V rokoch 1918-1940 fungovala Litva ako nezávislý štát. V roku 1920 však Poľsko zabralo časť územia Litvy, vrátane oblasti Vilniusu. Litva sa neúspešne snažila získať toto územie späť.

V roku 1939 sa ocitla Litva na základe paktu Ribbentrop-Molotov pod sférou ruského vplyvu. O rok neskôr v roku 1940 za neprehľadných okolností vstúpili na územie Litvy ruské vojská a parlament Litvy požiadal o pričlenenie k ZSSR.

V období 1940-1991 bola Litva súčasťou Sovietskeho Zväzu. V rámci administratívneho členenia boli Litve pridané ďalšie územia s mestami Druskininkai a Šalčininkai, čím získala Litva svoju modernú východnú hranicu.

V roku 1991 v období nestability ZSSR využila Litva príležitosť a vyhlásila znovu nezávislosť.

V roku 2004 vstúpila Litva do NATO a EU.

V súčasnosti tvoria 83% obyvateľstva Litovci, 6,7% poliaci a 6,3% rusi.

https://cs.wikipedia.org/wiki/Litva#D.C4.9Bjiny

.

Lotyšsko

Až do 16.storočia bolo územie osídlené hlavne nemeckými kolonistami.

Podom nasledovalo obdobie, kedy sa o územie sporili susedné veľmoci: Prusko, Poľsko, Švédsko a Rusko. Od roku 1561 bolo územie pod kontrolou Poľsko-litovskej únie a od roku 1629 pod nadvládou Švédska.

V roku 1721 po porážke vo Veľkej severnej vojne sa Švédsko vzdalo tohto územia a územie Lotyšska stalo súčasťou Ruského impéria.

V 19. storočí sa po celej Európe objavujú hnutia bojujúce za svoju národnú identitu a tento trend sa objavil aj na území Lotyšska.

Počas prvej svetovej vojny cez územie Lotyšska prebiehala frontová línia medzi Nemeckom a Ruskom.

Na konci prvej svetovej vojny po 2 roky trvajúcej vojne za nezávislosť, kedy povstalci bojovali na jednom fronte proti bolševickej Červenej armáde a na druhom fronte proti nemeckým silám Baltického Landeswehru, vzniklo nezávislé Lotyšsko.

Nasledujúcich 20 rokov existovalo Lotyšsko ako samostatný štát.

Na základe paktu Molotov-Ribbentrop bolo územie v roku 1940 obsadené jednotkami Červenej armády.

Po skončení druhej svetovej vojny bolo Lotyšsko začlenené do územia ZSSR. Prebiehali snahy o rusifikáciu obyvateľstva ale lotyšská kultúra napriek tomu pretrvala a v roku 1991 republika znovu vyhlásila nezávislosť.

V roku 2004 vstúpilo Lotyšsko do NATO a EU.

V súčasnosti je 62% obyvateľstva tvoreného etnickými Lotyšmi. V krajine je veľká ruská menšina s 27%, ktorá je pod silným politickým útlakom: nemá lotyšské občianstvo, nemôže voliť a lotyšské úrady na nich vyvíjajú tlak, aby krajinu opustili. Wikipédia tvrdí, že sa údajne jedná o Rusov, ktorí sa do krajiny prisťahovali po 2. svetovej vojne, hoci oni samotní, ako aj Rusko to odmietajú. Snahy o akceptáciu ruštiny ako druhého úradného jazyka zostávajú nevyslyšané.

V súčasnosti je v krajine extrémne nízka pôrodnosť (1,17 dieťaťa na matku) a s tým spočívajúci výrazný úbytok obyvateľstva.

https://cs.wikipedia.org/wiki/D%C4%9Bjiny_Loty%C5%A1ska

.

Estónsko

Po dlhú dobu sa jednalo o územie, o ktoré sa sporili susedné európske štáty ako Dánsko, Nemecko, Rusko, Švédsko a Poľsko.

Od roku 1227 bola krajina pod nadvládou Dánska a Nemecka.

V období 1418-1562 bola súčasťou Livonskej konfederácie.

Následne sa územie dostalo pod kontrolu Švédska, ktoré oblasť ovládalo až do roku 1721.

Po porážke Švédska bola oblasť odstúpená v prospech Ruského cárstva. Počas tohto ruského obdobia malo územie určitú autonómiu a v školstve a na úradoch bolo povolené používanie nemčiny.

V 19. storočí podobe ako v iných európskych krajinách sa objavujú myšlienky národného obrodenia, kedy sa po prvý raz objavujú túžby po samostatnosti.

V roku 1918 počas chaosu bolševickej revolúcie bol po estónskej oslobodzovacej vojne vyhlásený nezávislý Estónsky štát. Vojská museli podobne ako v prípade Lotyšska bojovať na dvoch frontoch: proti bolševickej Červenej armáde a proti nemeckému Baltickému Landeswheru.

Nasledujúcich 20 rokov krajina fungovala ako nezávislý štát.

V roku 1940 na základe paktu Ribbentrop-Molotov bolo územie Estónska znovu zabraté Sovietskym Zväzom.

Po vojne až do roku 1991 bolo Estónsko súčasťou ZSSR.

Od roku 1991 je Estónsko znovu samostatným štátom.

V roku 2004 vstúpilo Estónsko do NATO a EU.

V súčasnosti tvoria 70% obyvateľstva estónci, asi 25% tvorí ruská menšina. Mnoho ruských obyvateľov má v Estónsku postavenie občanov druhej kategórie bez základných práv, nemôžu sa napr. zamestnať v štátnej správe.

Ruština nemá status úradného jazyka, ale stredná a staršia generácia jej aspoň rozumie, pretože bola v časoch ZSSR povinným jazykom na škole. Mladá generácia ovláda angličtinu.

V súčasnosti trpí krajina veľmi nízkou pôrodnosťou a výraznou emigráciou. Od roku 1990 do roku 2012 poklesol počet obyvateľov o 15%.

https://cs.wikipedia.org/wiki/Estonsko#D.C4.9Bjiny

.

Fínsko

Od roku 1154 po dobu takmer 700 rokov bolo Fínsko súčasťou Švédskeho kráľovstva. Úradným jazykom bola švédština, ľudovým jazykom fínština.

V roku 1697 počas malej ľadovej doby zasiahol Fínsko ničivý hladomor, ktorý zahubil 1/3 populácie.

V roku 1809 dobyla územie ruská armáda. Územie získalo v rámci Ruska významnú mieru autonómie a v snahe vytlačiť vplyv švédštiny bola zo strany Ruska podporovaná fínšina.

V 19. storočí prebiehajú po celej Európe trendy národobrodeneckých hnutí s myšlienkami o samostatnosti, nevyhli sa ani územiu Fínska.

Hneď v počiatkoch bolševickej revolúcie koncom roka 1917 požiadalo Fínsko o samostatnosť a táto bola za veľmi podivných okolností Leninom prakticky okamžite bez námietok uznaná. V tom sa líši Fínsko od prípadu pobaltských republík, ktoré si svoju nezávislosť museli tvrdo vybojovať.

V roku 1918 prešla krajina krátkou ale intenzívnou občianskou vojnou tzv. bielych proti červeným. Brutalita udalostí traumatizovala a rozdeľovala spoločnosť ešte celé desaťročia od jej skončenia.

Na prelome rokov 1939/1940 sa ZSSR pokúsil obsadiť územie Fínska, ale bol počas tzv. Zimnej vojny odrazený, aj keď za cenu straty časti územia Fínska. Počas druhej svetovej vojny Fínsko bojovalo ako spojenec nacistického nemecka a zúčastnilo sa obliehania Leningradu.

V roku 1944 počas ústupu nemeckých vojsk sa ZSSR znovu pokúsil dobyť územie Fínska, ale bol znovu odrazený.

V rokoch 1947-1948 boli uzavreté dohody medzi Fínskom a ZSSR ohľadom hraníc a vzájomných vzťahov.

Počas studenej vojny užívalo Fínsko status neutrality a zároveň malo pomerne dobré vzťahy so ZSSR.

Rozpad ZSSR v roku 1991 Fínsko zaskočil a viedol k ekonomickej kríze.

V roku 1995 Fínsko vstúpilo do EU, ale dodnes odmieta vstup do NATO. Vzťahy s Ruskom sú na rozdiel od pobaltských krajín pomerne korektné a priateľské.

V súčasnosti drvivú väčšinu obyvateľstva tvoria etnickí Fíni, oficiálnymi jazykmi sú fínština a švédština.

https://cs.wikipedia.org/wiki/Finsko#Historie

.

Ukrajina

V dávnoveku bolo územie Ukrajiny obývané najrôznejšími národmi. V antickej dobe tu existovalo kráľovstvo Skýthov, na pobreží Čierneho mora existovali grécke a gótske kolónie. Stredná a severozápadná Ukrajina bola osídlená Slovanmi.

V 9.storočí bolo územie pod čiastočným vplyvom Chazarskej ríše, ktorá vyberala na ovládanom území tribút. V roku 882 novgorodský knieža Oleg ovládol Kyjev, čím vzniká prvý východoslovanský štát, Kyjevská Rus. Následne zjednotené vojská Slovanov vedú vojenskú výpravu proti Chazarskej ríši, ktorá je dobytá a jej územie sa ocitá pod vplyvom Kyjevskej Rusi.

Po rozpade Kyjevskej Rusi vzniká niekoľko samostatných kniežatstiev.

V 13.storočí je veľká časť územia dobytá tatárskymi (mongolskými) nájazdníkmi a dostáva sa pod vplyv tatárskej “Zladej hordy”.

Po úpadku moci tatárov sa veľká časť územia dostáva pod vplyv Litovského kniežatstva, na juhu sa vytvoril tatársky Krymský chanát a východ sa dostal pod vplyv Moskovskej Rusi.

V roku 1569 s uzavretím Lublinskej únie prechádza väčšina Litvou ovládaného územia Ukrajiny pod poľský vplyv.

Na juhu stále vládnu Krymskí tatári, vazali osmanského sultána a podnikajú časté lúpeživé nájazdy a odvádzajú miestne obyvateľstvo do otroctva Osmanskej ríše. Z tohto dôvodu sa na dlhú dobu na danom území nedokázalo vytvoriť žiadne trvalejšie osídlenie.

V rokoch 1648-1651 prebehlo veľké kozácke povstanie, ktorému sa podarilo poraziť poľské vojská a viedlo ku vzniku Kozáckeho hejtmanátu, ktorý býva vnímaný ako predchodca dnešnej Ukrajiny.

V nasledujúcich rokoch prebiehali opakované konflikty medzi kozákmi a poľskými vojskami so striedavými pokusmi o zmierenie či dokonca vytvorenie poľsko-litovsko-kozáckej únie.

V roku 1667 bolo územie Kozáckeho hejtmanátu rozdelené medzi Poľsko-litovskú úniu a Rusko, s deliacou čiarou podľa rieky Dneper. Východná ukrajina požívala po pripojení k Rusku ešte po istú dobu určitú mieru autonómie, ktorá bola postupne okliešťovaná, až bola v roku 1764 úplne zrušená.

O niekoľko desaťročí neskôr pri delení Poľska v rokoch 1793-1795 bola k Rusku pripojená aj stredná a západná Ukrajina, s výnimkou Haliče a Bukoviny, ktoré pripadli Rakúsko-Uhorsku.

Koncom 18.storočia bola zlikvidovaná tatárska a turecká moc na juhu Ukrajiny a toto územie sa tiež dostáva pod vplyv Ruska, pod názvom Nová Rus.

V 19. storočí po celej Európe, vrátane Ukrajiny prebiehajú procesy národného obrodenia s požiadavkami nezávislosti, čo viedlo k represiám zo strany Ruska a zákazu používania ukrajinčiny.

Po bolševickom prevrate v roku 1917 prebehla na území Ukrajiny vojna so snahami o nezávislosť od Ruska.

Prvá Ukrajinská ľudová republika (UNR) existovala v rokoch 1917-1919. Územným rozsahom sa UNR značne podobala hraniciam dnešnej Ukrajiny. Po jej porážke sa sa západná Ukrajina stala súčasťou 2.poľskej republiky, zatiaľ čo východná časť sa stala súčasťou ZSSR.

V septembri 1939 bolo na základe zmluvy Ribbentrop-Molotov zabraté územie západnej Ukrajiny, ktoré bolo pod kontrolou Poľska.

Počas druhej svetovej vojny v rokoch 1941-1944 bolo územie Ukrajiny okupované Nemeckou ríšou, pričom v dôsledku tohto obdobia zahynulo 7 miliónov jej obyvateľov.

Po nemeckej porážke boli k Ukrajine pripojené najzápadnejšie regióny Volyň a Halič, ktoré predtým patrili Poľsku.

V roku 1945 za kontroverzných okolností bola Československom odstúpená v prospech ZSSR oblasť Podkarpatskej Rusi, ktorá bola pričlenená do územného celku Ukrajiny.

V roku 1954 z rozhodnutia N. Chruščova bolo pod správu Ukrajiny pripojené ruskojazyčné územie Krymu.

Počas politického chaosu v roku 1991 v ZSSR využila Ukrajina podobne ako početné ďalšie sovietske republiky príležitosť a vyhlásila nezávislosť.

Následný prechod na trhovú ekonomiku sa niesol v podobe veľmi silného hospodárskeho prepadu a všeobecného prepadu životnej úrovne.

V súčasnosti je Ukrajina rozpoltenou krajinou, kde medzi sebou súperia dve pomerne početne vyrovnané národnostné skupiny Ukrajincov (v západej Ukrajine) a Rusov (na východnej Ukrajine). Politická situácia je dlhodobo nestabilná a striedajú sa proeurópeske a proruské vlády, často vymieňané po demonštráciach na námestí. Krajinu tiež ničí vysoká korupcia.

https://cs.wikipedia.org/wiki/Ukrajina#D.C4.9Bjiny_Ukrajiny

Advertisements
This entry was posted in História, Politika. Bookmark the permalink.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s